Sedím si tak v autobuse. Normálne. Ani poťahy nezapáchajú tak, ako zvyknú. Vyzerá to byť normálna jazda s normálnymi spolucestujúcimi. Predo mnou sedí pekný mladý muž, okolo dvadsiatky. Pekné vlasy, pekné oblečenie- vzorový typ.
Zastávka. Nastupujú ľudia a už na schodíkoch naťahujú krky a hľadajú pohľadom voľné miesta.
K mladíkovi predo mnou si prisadne veľmi pekná, upravená mladá žena, tiež okolo dvadsať. Cesta pokračuje bez ujmy na zdraví.
Po chvíli mladý muž prehovorí k žene:
,, Ehm...Prosím ťa, koľkého je dnes?"
" Siedmeho." odpovie zo slušnosti žena, a pokračuje v hľadení na svoje ruky.
,, Aha... A prosím ťa, kedy je ten slnovrat?" šokuje mladík atypickou otázkou.
,, Dvadsiateho prvého." povie žena, a nedá na sebe znať, že ju táto otázka zarazila.
,, a o koľko je to dní?" pokračuje mladík. Žena chvíľu mlčí. Buď prepočítava dni, alebo odmieta pokračovať v tomto nezmyselnom rozhovore.
,, O pätnásť." odpovie napokon.
" Aha, dík" povie mladý muž. Autobus sa dostaví k zastávke a žena sa chystá vystúpiť.
,, Vystupujete?" spýta sa znovu mladík.
,, Áno."
" Tak sa nezabudnite upraviť. Idete predsa do mesta." poradí jej mladý muž.
Divné, však? Buď bol tento človek veľmi osamotený a potreboval aspoň takýto primitívny kontakt s ľuďmi, alebo sa stavil s kamarátmi, alebo to bol umelec a v tomto smere to dokážem pochopiť.
Človek je zvláštny tvor....a muž?..... :)
Ale musím priznať, že bolo veľmi milé ho sledovať, ako sa snaží :)