Ako to celé prebehlo?
Tak ráno som vstala( vstala, pretože som sa zobudila už od tri hodiny skôr, z nervozity) o pol piatej. Nervozita v žalúdku a studené ruky! Keď mám studené ruky, nič sa mi nedarí. Šla som sa umyť teplou vodou, aby som si ruky trochu zohriala.
Sedím a raňajkujem. A stále rozprávam. Tiež určitý druh ventilovania nervozity. Hlavne čo sa týka mojej maličkosti.
Beriem pod pazuchu kresliacu dosku, batoh plný výtvarníctva na chrbte a nastupujem do auta. Cesta ubieha pomaly, čo ma teší. Chvíľková zastávka v TESCU na desiatu a sme v cieli.
Škola krásna, veľká a plná umelcov. Som doma!!! :D
Vojdem do triedy, kde sa mal rozhodnúť môj ďalší osud. Na lavici položený polystyrénový kváder oň opretá rukoväť kladiva, ktoré malo tú železnú hlavu položenú na plechovke od farby a okolo tejto plechovky bolo modré igelitové vrece na odpadky. "No do p......psej matere!" zanadávala som si v duchu keď som to zátišie zočila. Igelit? Kresliť a tieňovať igelit? Čože? Vždy sme len kreslili a študovali drapériu, alebo papier, alebo všetko iné, no igelit by ma nenapadol ani v tom najhoršom sne po ktorom sa zo zákona budí človek s krikom a celý spotený ( alebo zamokrený niekde nižšie...)
Tak som si teda sadla, kde bolo hádam najnormálnejší výhľad na to čudo. Chvíľu som si vypočula pokyny ku kresbe, ktoré sme si všetci domysleli dopredu a začala merať a pchať do výkresu A2 v správnom pomere a tak, aby sa mi to tam všetko zmestilo. Pozerám okolo seba, všetci svorne merajú. No do p....psej matere!
Kresbu obrysov mám ako tak zvládnutú, tak začnem tieňovať. Tieňujem kváder- OK. Tieňujem kladivo po rukoväti,zaobľujem, aby som dosiahla efekt 3D, ešte pridám kovový lesk- OK. Plechovka, v pohode.
Len ten šialený igelit nie a nie vytieňovať. Čarbem ako nikdy. Nakoniec z toho vzniklo čosi medzi drapériou a papierom. Ešte gumou vytiahnem lesky- môj jediný ťahák, aby sa to podobalo na igelit. Tak a prvú robotu mám za sebou.
Obed. Konečne. Tak mi škvŕkalo v bruchu, že to počuli všetci spolukresliaci naokolo. Riadne " embarrassing". No čo, stáva sa aj profesionálnym potápačom, ako hovorí Janka. Šli sme sa s otcom najesť do jednej krásnej cukrárno-pizzérie. Pizza chutila, ani sa nečudujem....
Znovu sedím v lavici. Zadávajú nám druhú úlohu. Pred sebou mám výkres formátu A2, rozdelený na jednú A3-jku a dve A4-ky. Na A3 máme pomocou lepenia, krčenia, strihania papiera spraviť reliéfom masku. Proste nejakú masku, čo najoriginálnejšiu a najkreatívnejšiu. Chvíľu žužvem v rukách papier, ktorý si odratúva posledné sekundy života a hľadím na ten čistý výkres. Čo tam asi tak dám? Chamtivosť! Tak som začala krčiť a lepiť papier. Malo ty vyzerať ako dlaň s pokrčenými prstami, ktorá niečo zviera, ale nie ako päsť. Z dlane išli ústa a z úst jazyk. Na jazyku bol prilepený dom, auto, mobil, šperk- všetko z papiera. Prsty zvierali srdce.
No keď to tak čítate, možno si poviete, že to muselo vyzerať super. Vyzeralo to príšerne! A ešte k tomu sa mi minulo všetko lepidlo, preto som to musela nechať tak a počkať kým príde prestávka, čo bolo asi tak cca- 2 hod.
Zatiaľ som pokračovala na ďalších dvoch úlohách . Jednou z nich bolo, aby sme pomocou farieb, tónov a línií - temperovými farbami vyjadrili silu vetra. Vydýchla som si. Spravím tam akési haky-baky a bude vietor ako má byť. Namaľovala som zlato-žltou farbou rozfúkané vlasy na jednu stranu a medzi ne sa vplietal vodno-modrý vietor.
Ďaľšia úloha bola: Prefotený mlynček na mäso, alebo mak, alebo orechy ( to už je jedno) a my sme mali dokresliť vetu: Mlynček na........- mali sme dokresliť tušom a pastelkami na čo to môže byť mlynček. Samozrejme vyhrávali kreatívne a originálne návrhy.
Tak moja úbohá fantázia pod stresom učupená kdesi v kúte mozgu vymyslela: Po mlynčeku liezli lienky a myši a volalo sa to mlynček na myšlienky..... no nápad by aj bol, ale ako som to hrozne nakreslila!!!!
Prestávka- bežím do vedľajšej triedy, požičať si od kamarátky lepidlo a rýchlo dokončujem tú masku. Druhou rukou ešte vyfarbujem lienky a myši a ak by som mala tretiu tak by som to okolo seba začala upratovať, pretože ešte aj to sme mali stihnúť v časovom limite. Aby tam po nás nič nezostalo.
Zmordovaná, unavená a nervózna sa poberám domov. Chvíľka zastávky v MAXe na odreagovanie a potom znovu dlhá cesta k domovine.
Taká som bola nesmierne rada, že to mám za sebou, no ešte radšej, že toľko nového pred sebou!